Druhý coming-out

Kto sa bojí obscénnosti? alebo Čo je to BDSM a prečo by nás ako LGBT+ ľudí malo zaujímať

Úvod

Hovoriť o sexualite nie je ľahké. Vzbudzuje v nás rozličné pocity - šok, strach, úzkosť, hanbu, odpor, znechutenie… Tieto pocity sú prirodzené, a naozaj a úprimne si nemyslím, že predstavujú veľký problém. Pocity sú len pocity. Problém nastáva, ak na ich základe formujeme morálne stanovisko. To, že nám je niečo odporné, neznamená, že to je zlé. Je dôležité vedieť dať svoje pocity stranou a pozrieť sa na veci inak. Nie je to jednoduché, ale hlavne pri témach, ako je alternatívna sexualita, je to zásadné. Žijeme v sex-negatívnej spoločnosti a mnohé jej názory sa na nás počas života nalepia - je nutné pozerať sa na ne kriticky. Ak vo vás však tieto pocity pretrvajú aj napriek tomu, že s nimi nesúhlasíte, nie je to dôvod hanbiť sa alebo odsudzovať seba samx. Je lepšie pristúpiť k nim so zvedavosťou, opýtať sa, odkiaľ sa vzali, aká skúsenosť k nim viedla - a akceptovať ich. Pri čítaní to majte na pamäti.

Terminológia

Slovo kink označuje akúkoľvek nekonvenčnú intímnu (často, ale nie vždy, sexuálnu) preferenciu alebo praktiku. Všetko, čo nie je “normálny” sex, je kink. Opak kinku, teda aktivity, ktoré sú vnímané ako bežné alebo obyčajné, sú označované ako vanilla/vanilkové. Toto rozdelenie je ale veľmi subjektívne, keďže každx pochádza z iného prostredia a iné veci sú pre neho/ňu bežné. Pre niekoho je aj vibrátor kinky, niekto vníma všetko, čo zahŕňa genitálie, ako vanilla.

Fetiš je, keď sexuálne vzrušenie alebo uspokojenie umožňuje nejaká vec, materiál, alebo časť tela - napríklad balóny, chodidlá, latex, policajné uniformy, podpazušie… Ale aj prsia! Čo je fetiš a čo je “prirodzená” príťažlivosť je taktiež relatívne. Ženské prsia sú napríklad silno sexualizované, kým mužské nie sú (aspoň teda u cisrodových ľudí). Tento rozdiel je ale spoločenský - ženské telá sú celkovo viac sexualizované, a mužský heterosexuálny pohľad na ne je vnímaný ako definujúci. Ich sexuálny význam je primárny, kým u mužov sme viac schopnx ho ignorovať. V skutočnosti ale každá časť tela môže byť sexualizovaná, a každá má aj nesexuálne významy alebo funkcie - aj chodidlá sú predsa erotogénna zóna, a v Číne boli storočia považované za erotické.[1]

BDSM je skratka označujúca šesť pojmov, väčšinou delených do dvojíc: bondage (alebo viazanie) a disciplína, dominancia a submisivita, a sadizmus a masochizmus. Bondage/viazanie označuje zviazanie alebo iné znehybnenie partnerstva. Disciplína označuje pravidlá a protokoly, ktoré určujú správanie, a odmeny a tresty s nimi spojené. Pri dominancii a submisivite ide o “výmenu autority” a nadradenosť jedného partnerstva nad druhým, kým sadizmus a masochizmus (alebo spolu sadomasochizmus) označujú využitie bolesti alebo silných fyzických vnemov (sadista/sadistka bolesť radx spôsobuje, masochista/masochistka ju radx zažíva). Používajú sa aj oddelené skratky SM pre sadomasochizmus a D/s pre dominanciu a submisivitu. Prevláda myšlienka, že sú tieto pojmy synonymné, no dominancia nemusí zahŕňať bolesť a hra s bolesťou môže byť čisto o fyzických vnemoch, bez výmeny autority. Napriek tomu sú často zamieňané a hlavne v starších zdrojoch sa objavuje SM ako strešný pojem pre všetky BDSM aktivity.

Bezpečnosť

BDSM komunity kladú dôraz na konsenzualitu, komunikáciu, a bezpečnosť. Tieto hodnoty sú často pomenované frázou safe, sane, and consensual (v skratke SSC), v preklade “bezpečne, rozumne a so súhlasom”. V niektorých komunitách sa od tejto frázy upúšťa a nahrádza sa frázou risk aware consensual kink (v skratke RACK), v preklade “konsenzuálny kink s vedomím rizika”, keďže koncept bezpečnosti je ťažko definovateľný (nikdy nie sme úplne v bezpečí, aj pri prechádzke po meste nás môže zraziť auto, aj pri pití vody sa môžeme zadusiť…), čo môže viesť k odsudzovaniu niektorých praktík ako “príliš” nebezpečných.[2] Problémom sú aj ableistické konotácie anglického slova “sane”, ktoré môže vylučovať psychicky choré alebo postihnuté osoby.

Bezpečnosť pri BDSM zabezpečujú aj samotné komunity. Bežné sú vzdelávacie akcie, workshopy a iné spôsoby šírenia informácií medzi členstvom. Členstvo sa navzájom pozná, ak niekto naruší hranice, informácie sa rýchlo rozšíria a komunita vie, že s takouto osobou nie je bezpečné ísť do hry alebo do vzťahu. Často je aj “oficiálny” spôsob udržiavania bezpečnosti, ako napríklad “dungeon monitors” (osoby v BDSM priestoroch, ktorx dozerajú na dodržiavanie pravidiel), alebo overovanie nového členstva pred tým, než je pozvané na akcie.

Ako to vyzerá v praxi?

BDSM sa odohráva v takzvaných scénkach. Predchádza im konverzácia, pri ktorej sa všetx zúčastnenx dohodnú, ako bude scénka prebiehať a informujú sa o svojich potrebách a hraniciach. To dáva aj submisívnemu účastníctvu úplnú kontrolu nad priebehom aktivít. Toto je niečo, čo pri vanilla sexe a vzťahoch často chýba - predpokladá sa, že každx si sex predstavuje rovnako, má radx rovnaké veci, postupnosť aktivít ako keby bola už vopred daná. Skutočnosť je však komplexnejšia, pri BDSM obzvlášť.

Účastníctvo sa dohodne aj na stopke (v angličtine “safeword”), čiže slove alebo geste (gesto pre prípad, že niektoré účastníctvo nemôže hovoriť, má zapchaté ústa, atď.), ktoré aktivitu okamžite zastaví, pre prípad, že nastane problém. Nestačí len slovo “nie” alebo “prestaň”, keďže predstieraný nesúhlas je niekedy súčasťou scénky. Zároveň je niekedy ľahšie použiť stopku než vyjadriť nesúhlas bežným spôsobom, keďže ten so sebou často nesie nepríjemné očakávania a skúsenosti.

Po scénke nasleduje takzvaná “aftercare”, pri ktorej sa o seba účastníctvo navzájom postará, fyzicky aj emocionálne. BDSM vyvoláva intenzívne, niekedy aj nečakané pocity, ako aj fyziologické zmeny[3], a aftercare pomáha pri “návrate do reality”. Takáto potreba sa objavuje aj pri vanilla sexe - ľudia sa často chcú maznať, tráviť spolu čas, niekedy po sexe aj plačú. To všetko súvisí s podobnými procesmi ako BDSM.

Niekedy sa zabúda na to, že aftercare potrebuje dominantné/sadistické partnerstvo rovnako ako submisívne/masochistické. Intenzívny zážitok majú obe, a potrebujú teda čas na spracovanie. Aftercare tiež pomáha zvládnuť pocit viny, ktorý sa pri sadizme a dominancii môže objaviť napriek vedomiu, že druhá strana si dominanciu/sadizmus žiada a majú na ňu pozitívny vplyv. Stopka je taktiež dôležitá pre všetko účastníctvo, nie len submisívne.

Pri BDSM je kľúčová dôvera. Submisívne partnerstvo verí, že rozhodnutia, ktoré za neho dominantné partnerstvo urobí, budú v jeho prospech. Dominantné partnerstvo verí, že jeho rozhodnutia sú chcené, a ak urobí chybu, nebude odsudzované.

Opísať sa to dá aj takto: ak submisívne partnerstvo povie: “Urobím čokoľvek, čo prikážeš”, neznamená to: “prekročím na tvoj príkaz akékoľvek hranice”. Znamená to: “Verím, že poznáš a rešpektuješ moje hranice natoľko, že mi nikdy neprikážeš ich prekročiť”. Zodpovednosť za zachovanie hraníc je dočasne vkladaná do rúk dominantného partnerstva.

BDSM a násilie v partnerskom vzťahu

BDSM je často prirovnávané k násiliu v partnerskom vzťahu. Kvôli povrchovým podobnostiam je tento mýtus čiastočne pochopiteľný, no v skutočnosti sú BDSM a násilie zásadne odlišné.[4]

Prvým a najzjavnejším rozdielom medzi nimi je, že BDSM je dobrovoľné. Funguje na základe vzájomnej dohody a účastníctvo môže aktivity kedykoľvek zastaviť použitím stopky. Násilie je nedobrovoľné a obeť nemá možnosť určiť jeho začiatok, priebeh, a koniec.

Druhým rozdielom sú pocity, ktoré aktivity prinášajú. Obeť násilia zažíva strach a úzkosť, necíti sa pri partnerstve bezpečne - pri BDSM je naopak pocit bezpečia zásadný a je súčasťou toho, čo umožňuje, aby boli inak nepríjemné aktivity príjemné.

Aftercare môže navonok pripomínať cyklus násilia - proces, kedy po násilí nasleduje ospravedlnenie, násilníctvo sľubuje, že sa správanie nebude opakovať, a nastane dočasná zmena, po ktorej ale násilie prebieha ďalej. Aftercare síce môže vyzerať podobne, ale submisívne partnerstvo neočakáva a nechce zmenu - naopak mu boli aktivity príjemné a teší sa na ich opakovanie. Aftercare nie je ospravedlnenie za dominanciu alebo sadizmus, ale spôsob návratu do reality pre obe (alebo všetky) strany.

Je dôležité poznať tieto rozdiely, pretože partnerské násilie môže nastať aj v BDSM vzťahu, rovnako ako v akomkoľvek inom, ale v takomto prípade je pre obeť oveľa ťažšie vyhľadať pomoc. Môže mať strach, že jej skúsenosť potvrdí v očiach okolia stereotypy o BDSM a zosilní stigmu voči jej identite. Ak je vo vzťahu submisívna, môže mať strach z obvinení, že si za násilie môže sama (“predsa si to chcelx”, “určite sa ti to páčilo”) a ak je dominantná, okolie nemusí uveriť, že je vôbec možné, aby zažívala násilie.

Kto každx praktizuje BDSM?

Približne 10% ľudí sa venuje BDSM, a až 60% malo alebo máva BDSM fantázie.[5,6] Rovnako ako LGBT+ ľudia je to teda ktokoľvek okolo vás - vaše priateľstvo, rodina, kolegovstvo… Ľudia, ktorí praktizujú BDSM, bývajú psychicky zdraví,[6] a nemajú častejšie sexuálne ťažkosti.[7]

Ale prečo?

Pre niekoho môže byť náročné pochopiť motivácie ľudí, ktorí praktizujú BDSM. To, že si niekto užíva bolesť, poníženie, alebo strach nie je intuitívne zrozumiteľné. Určite ale poznáte niekoho, kto s obľubou pozerá hororové filmy, vozí sa na horskej dráhe, alebo robí extrémne športy. Ak rozumiete týmto aktivitám, rozumiete aj základnej myšlienke BDSM - v kontrolovanom a bezpečnom prostredí sa z typicky “negatívnych” pocitov stávajú príjemné.

Pri BDSM mnohokrát ide o veľmi jednoduchú (a často nesexuálnu) motiváciu - hranie sa. Rovnako ako v detstve, aj v dospelosti je pre nás hra dôležitá. BDSM využíva predstavivosť a kreativitu, ktoré nám umožňujú na chvíľu odísť z reality, zažiť veci, ktoré sú inak nemožné, a preskúmať rôzne pocity s bezpečným odstupom, podobne ako napríklad pri interakcii s fiktívnymi príbehmi.[8] (Je dôvod, prečo sa hovorí, že kinky ľudia milujú LARP a Dungeons and Dragons.) BDSM môže byť hravé, kreatívne, a zábavné.

Asi najšokujúcejším prvkom BDSM je ale fyzická bolesť. Asi ťažko by ste ale hľadali masochist(k)u, ktorx radx zakopne o nohu od stola alebo sa nechá poškriabať mačkou. V bezpečnom prostredí BDSM sa prežívanie bolesti zásadne mení - dokonca natoľko, že niektoré definície BDSM v psychológii hovoria namiesto bolesti o “intenzívnych vnemoch” - v mnohých prípadoch to ani nemožno opísať ako bolesť. Existuje neurologická štúdia, ktorá tvrdí, že bolesť v masochistickom kontexte aktivuje inú časť mozgu, je menej intenzívna a menej nepríjemná.[9] Vysvetlenia súvisia s uvoľňovaním endorfínov a enkefalínov, ktoré spôsobujú pocity eufórie a zmenené stavy vedomia.[10,11]

Čo sa týka týchto stavov, opisujú sa väčšinou dva - flow a prechodná hypofrontalita. Flow sa objavuje skôr pri dominantnej alebo sadistickej role. Ide o stav ponorenia do aktivity. Vyznačuje sa sústredením, splynutím s činnosťou, pocitom kontroly, stratou sebauvedomenia a skreslením času.[12] Prechodná hypofrontalita nastáva pri submisívnej alebo masochistickej role a spája sa aj s meditáciou, denným snením, a niektorými drogami. Objavuje sa pri nej napríklad zmenšená rozhodovacia schopnosť a logika, ťažkosti s pamäťou, znížené vnímanie okolia a bolesti, pokoj, a “pocit vznášania sa”.[12,13] Kvôli tomuto stavu (v BDSM nazývanému “subspace”) sa neodporúča na základe rozhodnutí urobených počas scénky stupňovať jej intenzitu alebo pridávať nové aktivity - je lepšie počkať a uistiť sa, že submisívne alebo masochistické partnerstvo má o aktivity záujem aj v bežnom stave, a prípadne ich zahrnúť v budúcnosti.

Oba tieto stavy sú príjemné, oslobodzujúce, znižujú stres a zbližujú partnerstvo. Sú aj súčasťou spirituálnych významov BDSM a umožňujú transcendentné zážitky.[3]

Bližší pohľad na dominanciu

O dominancii a sadizme sa hovorí menej, a existujúci výskum sa väčšinou zameriava na nekonsenzuálne násilie, nie zdravé BDSM. Budem teda vychádzať skôr z osobných skúseností, cudzích aj vlastných.

Myšlienka dominancie pôsobí sebecky, ale v skutočnosti si táto úloha vyžaduje obrovské množstvo zodpovednosti a snahy. Berieme do rúk život svojho partnerstva. Potrebujeme vynikajúce komunikačné schopnosti, emocionálnu inteligenciu, silnú empatiu, ale aj fyzické zručnosti. Autor knihy The (New and Improved) Loving Dominant[14] hovorí:

Túžba pomáhať, zlepšovať alebo robiť druhých šťastnými je u dominantov bežná. Možno preto toľko dominantov pôsobí v učiteľských a pomáhajúcich profesiách: medicína, sociálna práca, náboženstvo. Ľudia zameraní na druhých sú dobrými dominantmi. Ľudia zameraní na seba často zisťujú, že nápor zodpovednosti, ktorá je súčasťou BDSM vzťahu, je preťažujúci.

Veľká časť toho, čo je na sadizme a dominancii lákavé, je reakcia partnerstva. Vo vyššie uvedenej knihe autor spomína aj tento príbeh:

W.B. Pomeroy [sexuológ] opísal časť filmovej scény, ktorá zobrazovala hru s voskom. Všimol si, že "sadista" sledoval nielen miesto, kam vosk padá, ale aj výraz tváre svojej partnerky. Keď tento sadista zistil, že sa blíži k okraju, zdvihol sviečku, aby znížil intenzitu stimulácie. Pomeroy to komentoval: "Zrazu mi napadlo, že masochista takmer doslova ovláda sadistovu ruku."

Pre nás táto myšlienka nepredstavuje nič nové - sexuológia a psychológia často “objavujú” veci, o ktorých BDSM komunity hovoria už desaťročia. Autorky The New Topping Book[15], knihy o sadizme a dominancii, opisujú svoje role takto:

Empatia v BDSM predstavuje nádherný paradox: ako [dominantky/sadistky] sme často vyzývané, aby sme sa prezentovali ako chladné, kruté a necitlivé, zatiaľ čo v skutočnosti si užívame empatiu tak hlbokú, že sa blíži telepatii. Preto veríme, že na rozdiel od názorov neinformovaných ľudí sú konsenzuálny sadizmus, dominancia a topping predovšetkým empatické aktivity.

Pre mňa sa dominancia a sadizmus spájajú so službou druhému človeku. Najkrajší moment prichádza práve vo chvíli uchopenia kontroly - moje vlastné neistoty opadnú a existujem len pre osobu pod mojou kontrolou. Zameriavam sa na ňu a filtrujem všetko ostatné. Nachádzam v sebe istotu, ktorú inokedy nepoznám. Ide mi tiež o nejaký pocit “sprevádzania” druhého človeka výzvou, ktorú bolesť predstavuje - vzrušuje ma myšlienka, že vďaka mne niekto dokáže prekonať náročnú cestu.

BDSM a trauma

Výskum nepotvrdzuje teórie, že záujem o BDSM je spôsobený traumou (aj keď podľa niektorých výskumov je miera traumy u ľudí praktizujúcich BDSM vyššia než bežne - iné však nezaznamenávajú žiadne rozdiely).[16,6] To ale neznamená, že v BDSM komunitách neexistujú osoby, ktoré traumu majú. Niektoré z nich využívajú BDSM na transformáciu svojich skúseností. Môžete sa stretnúť s frázou “kink nie je terapia, ale môže byť terapeutický” - BDSM umožňuje prebrať kontrolu nad traumou, ako je napríklad sexuálne násilie, šikana, transfóbia či rasizmus.

V štúdii[17], ktorá sa venovala rape play (teda predstieranému znásilneniu) u žien s týmto typom traumy, respondentka hovorí napríklad toto (za citátom uvádzam aj meno respondentky, ktorá zdieľala svoj príbeh):

Napodobňovanie situácie znásilnenia mi umožnilo získať späť to, čo som stratila. Znásilnenie som si toľkokrát zopakovala, aby som ho zmenila, aby bolo moje. Tieto situácie znásilnenia som si pripravila, aby som si vrátila svoje telo. Teraz si užívam sex, pretože si užívam svoje telo. Prevzala som svoju vlastnú moc, čo som sa naučila prostredníctvom kinku. (Natalie)

Ďalšia opisuje:

Potrebovala som nejako zažiť niektoré z týchto vecí, ktoré som prežila, aby som si začala spájať súvislosti toho, ako som sa vzdala svojej moci, ako mi ju vzali, ako ju získať späť a ako to v tejto chvíli robím z vlastného rozhodnutia. (Marlie)

Corie Hammers, autorka tejto štúdie, ako aj iných prác o kvír sexualite a BDSM, opisuje takúto prácu s traumou ako "zošitie (späť) a opätovnú integráciu, na telesnej a duševnej báze, kúskov seba samého roztrieštených narušením tela."[18] Tvrdí, že to, čo tradičnej terapii chýba, je telesnosť. Trauma (hlavne sexuálna) vplýva na telo a vzťah k nemu. Rozhovor, na ktorého princípe funguje tradičná terapia, sa nie vždy dokáže tohto prvku dostatočne dotknúť.

Kým psychoterapeutické stretnutie [...] môže byť účinným mechanizmom na prekonávanie traumy, mojim respondentkám chýbala kľúčová zložka - telo. V podstate - terapia rozhovorom sa nedokázala dostať k somatickým vplyvom/efektom traumy.[18]

Iná štúdia zameraná na BDSM ako nástroj na prácu s traumou[16] opisuje pozitívne vplyvy aj pri dominancii:

Pre dominantné partnerstvo (...) presahovala rola ochrancu rolu obete; moc chrániť submisívne partnerstvo sa zovšeobecňovala na ochranu seba samého

Dominancia nám umožňuje umiestniť sa do role toho, čo nám ublížilo, a transformovať to na niečo iné, zmeniť príbeh. Starostlivosťou o naše partnerstvo sa staráme aj o seba. Vnášame do sveta nové, pozitívne a uzdravujúce funkcie moci.

Je dôležité uvedomovať si tieto významy BDSM keď sa stretneme s aktivitami, ktoré sa nám zdajú “príliš” temné, ktoré sa hrajú s tabu, ktoré prekračujú hranice toho, čo považujeme za “akceptovateľné” násilie. Kým nie každý, kto sa venuje takýmto aktivitám, ich robí ako nástroj spracovania traumy, vyššie uvedené príbehy vypovedajú o uzdravujúcej moci BDSM.

Žiadne z týchto významov a prístupov k BDSM ale nie sú univerzálne. Líšia sa od človeka k človeku. Môžu platiť len niektoré, všetky, alebo ani jeden. Neplatí ani, že BDSM má pre každé účastníctvo takéto “hlboké” významy. Niekedy je BDSM naozaj “len” sex, a mali by sme prekonať chápanie sexu ako niečoho menej, alebo niečoho, čo potrebuje hlbší dôvod, aby si to zaslúžilo pochopenie a akceptáciu. Sex je dostatočný cieľ sám o sebe.

BDSM a diskriminácia

Diskriminácia a predsudky voči ľuďom praktizujúcim BDSM sú málo viditeľné, ale bežné. Podľa štúdie z Belgicka[19], ktorá sa venovala negatívnym postojom voči BDSM, malo až 86% respondentstva aspoň nejaké stigmatizujúce presvedčenie o BDSM. Respondentstvo nerozumelo motivácii kinky ľudí, verili, že sú nebezpeční, a nechceli byť v ich blízkosti. Podľa ďalšej štúdie[20] je v USA stigma voči BDSM rozšírenejšia než stigma voči gejom a lesbám.

Diskriminácia v zdravotnej starostlivosti

Sadizmus a masochizmus boli dlho považované za psychiatrické poruchy. U nás platí desiata verzia Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10), kde sú definované “poruchy voľby sexuálneho objektu” alebo parafílie, jednou z ktorých je aj sadomasochizmus (objavuje sa tam napríklad “fetišistický transvestizmus”).[21]

MKCH-11, ktorá u nás ešte nenadobudla platnosť, urobila výrazné zmeny v klasifikácii parafílií. Zahŕňa už iba atypické sexuálne vzrušenie zamerané na osoby, ktoré kvôli svojmu veku alebo situácii nie sú ochotné alebo schopné dať súhlas, a čo je veľmi dôležité, na základe ktorého osoba konala alebo ktoré jej spôsobuje výrazné ťažkosti. Zároveň upresňuje, že tieto ťažkosti nesmú byť len následkom odmietnutia alebo strachu z odmietnutia zo strany okolia. Sadomasochizmus bol odstránený, spolu s ďalšími diagnózami, ako je napríklad fetišizmus alebo vyššie spomínaný “fetišistický transvestizmus”.[22]

Progresívnejšie škandinávske krajiny odstránili sadomasochizmus z MKCH-10 už dávno - Dánsko už v roku 1995, Švédsko v 2009, Nórsko v 2010, a Fínsko v 2011. Tento krok bol neobvyklý (je to predsa len medzinárodná klasifikácia, ktorá by mala platiť rovnako) a bolo naň odkazované pri návrhoch zmien pre MKCH-11.[23]

Ako LGBT+ ľudia tento príbeh dobre poznáme. Homosexualita bola z MKCH odstránená až v roku 1990 (a v MKCH-10 naďalej zostáva takzvaná “egodystonická sexuálna orientácia”, ktorá umožňuje vyhľadanie liečby na zmenu - väčšinou homosexuálnej[24] - orientácie, ako aj iné, podobné diagnózy[21]). Výskumy týkajúce sa BDSM opakovane len potvrdzujú to, čo naše komunity tvrdia už desaťročia. Sme expertstvo na vlastné životy, no napriek tomu sa musíme neustále odvolávať na systém, ktorý nás len donedávna považoval za choré a chorých. Naše vlastné skúsenosti nestačia na to, aby nás okolie prijalo a počúvalo - nemáme hlas v definícii našich vlastných identít.

Čo je však horšie, napriek týmto pokrokom, napriek výskumu, a napriek aktivizmu je pracovníctvo pomáhajúcich profesií stále neinformované a nevzdelané. Ľudia praktizujúci BDSM čelia diskriminácii a necitlivým reakciám v starostlivosti o ich duševné zdravie. Ich sexualita je vnímaná ako nezdravá, nebezpečná, vyžadujúca liečbu a pomoc. Niektoré terapeutky/terapeuti dokonca odmietajú BDSM klientstvo alebo vyžadujú, aby klientstvo prestalo s BDSM ako podmienku pre pokračovanie liečby.[25]

Pri starostlivosti o fyzické zdravie je situácia podobná. Podľa štúdie z USA[26] až 19% ľudí s BDSM identitou odkladalo alebo sa vyhýbalo zdravotnej starostlivosti pri zraneniach súvisiacich s BDSM. BDSM má svoje riziká, a je dôležité, aby sa kinky pacientstvo cítilo bezpečne v interakciách s lekárstvom a malo možnosť vyhľadať starostlivosť pri zraneniach spôsobených pri BDSM, ako aj pri akýchkoľvek iných zdravotných potrebách.

Právna diskriminácia

V roku 1976 organizoval gejský sadomasochistický časopis Drummer fundraisingový “predaj otrokov”, pri ktorom bola skupina dobrovoľníkov “predávaná” za príspevky pre LGBT+ organizácie. Šéf polície v Los Angeles bol vtedy známy homonegativista Ed Davis, a na miesto dorazilo viac ako 60 policajtov, dva vrtuľníky a autobus, aby zastavili toto “obchodovanie s ľuďmi”. Zatknutých bolo 40 ľudí, vrátane samotných “otrokov”. Podľa časopisu Drummer boli držaní v autobuse do tretej ráno, bez možnosti použiť toaletu, v plastových putách, ktoré bránili prúdeniu krvi. Vo vyhlásení pre tlač policajné oddelenie nikde nespomenulo, že všetci takzvaní “otroci” sa akcie zúčastnili dobrovoľne. Obvinení boli nakoniec štyria ľudia, vrátane majiteľa časopisu Johna Embryho a šéfredaktorky Jeanne Barney, ktorá bola zároveň jedinou zatknutou ženou - nakoniec však nie z obchodovania s ľuďmi, ale nabádania k prostitúcii. Kancelárie časopisu boli ešte dlho po udalosti sledované a odpočúvané.[27,28,29,30]

Ďalší známy prípad sa odohral v Anglicku, kde sa na začiatku 90. rokov do rúk polície dostala videokazeta, zobrazujúca nahrávky mužov zúčastňujúcich sa na sadomasochistických aktivitách na súkromnom pozemku. Žiaden z nich neutrpel zranenia, ktoré by vyžadovali lekársku pomoc. Napriek tomu bolo ale šestnásť mužov obvinených z útoku alebo napomáhania a podnecovania k útoku - submisívni muži vraj “podnecovali” k útoku na seba samých.

Takzvaný Prípad Spanner (“The Spanner Case”) ďalej putoval na odvolací súd a neskôr ku Snemovni lordov, ale v oboch prípadoch boli rozsudky potvrdené. Sadomasochistické aktivity boli opísané ako “kult násilia” a “brutálna homosexuálna aktivita za hrozivých okolností, ktorá je tak vzdialená od konceptu ľudskej lásky, ako si len možno predstaviť”. Snemovňa lordov spájala homosexualitu s pedofíliou a vyvolávala strach zo šírenia HIV.

Prípad sa dostal až na Európsky súd pre ľudské práva, kde muži tvrdili, že vláda porušila ich právo na súkromie, ktoré sa týka aj sexuálnej aktivity. Európsky súd pre ľudské práva však jednohlasne rozhodol, že vláda má právo zasahovať do sexuálneho života svojich občanov v záujme verejného zdravia. Rozhodol taktiež, že rozsudok nebol diskriminujúci, a to napriek tomu, že pri podobnom prípade, kde muž konsenzuálne vypálil iniciály svojho mena na zadok svojej manželky, odvolací súd usúdil, že “konsenzuálna činnosť v súkromí manželskej domácnosti nebola záležitosťou na trestné stíhanie”. Podľa ich názoru boli zranenia spôsobené v prípade Spanner neporovnateľne závažnejšie - pripomínam, že žiadne z nich nevyžadovali lekársku pomoc.[31]

Vráťme sa znova do USA. V roku 2000 bola v Massachusetts účastníčka akčnej párty obvinená z útoku nebezpečnou zbraňou, ktorou bola v tomto prípade veľká varecha, ktorou dávala výprask ďalšej žene. Sama tvrdí, že na párty nikomu výprask nedala a prišla si tam len užiť spoločnosť ďalších ľudí v latexe. Prípad vyhrala, z veľkej časti kvôli nekompetencii a nelegálnemu postupovaniu polície, no stálo ju to tisíce dolárov, zamestnanie a psychické zdravie.[32]

V roku 2016 oblastný federálny súd východnej Virginie, USA rozhodol, že na konsenzuálne BDSM aktivity sa nevzťahujú rovnaké slobody ako na sex medzi osobami rovnakého pohlavia, pretože "neexistuje žiadna hlboko zakorenená tradícia BDSM sexuálnej aktivity" a základom obmedzení tejto aktivity nie je nenávisť, ale ochrana, keďže BDSM je inherentne rizikovejšie než bežné sexuálne aktivity.[33]

V mnohých krajinách, vrátane Slovenska, súhlas nie je obranou pri činoch, ktoré spôsobujú ujmu na zdraví. Existujú výnimky, napríklad pri športe - BDSM ale takouto výnimkou nie je. Myšlienka, že šport je pre spoločnosť “prospešnejší” než sexualita, má svoje jadro v sex-negativite.

Diskriminácia spojená s BDSM môže byť problémom aj pre rodičovstvo. Americká Národná koalícia pre sexuálnu slobodu sa venuje aj prípadom, kedy bol osobám v BDSM vzťahu zakázaný prístup k ich vlastným deťom, aj keď tie neboli nijakým spôsobom vystavené BDSM.

V jednom takomto prípade napríklad forenzný psychológ veril, že rodičia predstavujú pre dieťa nebezpečenstvo, na základe DSM-IV (Diagnostického štatistického manuálu duševných porúch), ktorý vtedy tvrdil, že ľudia mávajú viacero parafílií, ktoré postupom času rastú na intenzite. To psychológ interpretoval tak, že ak má niekto záujem o BDSM, môže sa u neho “vyvinúť” aj pedofília - čo nie je podložené výskumom. Okrem toho tvrdil, že vo vzťahu ide o domáce násilie a matka dieťaťa je v nebezpečenstve.[34]

Po vydaní DSM-V s výraznými zmenami v definícii parafílií (podobnými ako v MKCH-11) zaznamenala Národná koalícia pre sexuálnu slobodu viac ako 50% pokles prípadov týkajúcich sa starostlivosti o deti. Aj preto je depatologizácia BDSM tak dôležitá - definície v diagnostických manuáloch sú využívané na súdoch a vykresľujú BDSM ako nebezpečné a kriminálne správanie.[35]

V mnohých z týchto prípadov sa komunity rýchlo zmobilizovali. Zbierali sa peniaze, vznikali organizácie a skupiny na pomoc obvineným, alebo sa zapájali už existujúce LGBT+ organizácie. V USA v súčasnosti existuje už spomínaná Národná koalícia pre sexuálnu slobodu, ktorá poskytuje priame služby, vzdelávanie, a advokáciu nielen BDSM a fetiš komunite, ale napríklad aj osobám v polyamorných vzťahoch.[36] Je tu ale viditeľné, že cieľom kriminalizácie BDSM nie je skutočná ochrana masochistických a submisívnych osôb ako “obetí” násilných činov. Tieto takzvané “obete” bývajú potrestané spolu s ich sadistickým a dominantným partnerstvom. Ide jednoducho o kink-negativitu a snahu zastaviť BDSM správanie všeobecne. Je taktiež viditeľné, ako často je kink-negativita spojená s homonegativitou a využívaná na útlak LGBT+ osôb. Kým tieto komunity nebudú mať dostatočnú ochranu, zraniteľné je nielen ich členstvo, ale aj LGBT+ ľudia.

Väčšina informácií v tomto texte vychádza z prostredia USA, kde je povedomie o BDSM rozšírenejšie a o diskriminácii voči kinky ľuďom sa teda aj omnoho viac hovorí. Na Slovensku BDSM aktivizmus v podstate neexistuje a ľudia nemajú kde vyhľadať pomoc a podporu. Nemáme zoznamy lekárstva alebo terapeutiek/terapeutov priateľským ku kinky ľuďom a nemáme právne poradenstvo pre týchto ľudí. Nemáme organizácie alebo spolky venujúce sa vzdelávaniu komunít, ani vzdelávaniu poskytovateľstva starostlivosti, rodičovstva, či učiteľstva. Nemáme organizácie udržiavajúce našu históriu a kultúru. Priestorov na združovanie je málo, a komunity sú nútené využívať priestory určené pre širokú verejnosť namiesto svojich vlastných klubov, barov, alebo komunitných centier.

BDSM ako sexuálna orientácia

Sexuálna orientácia je väčšinou chápaná ako príťažlivosť k ľuďom určitého rodu, no výskum týkajúci sa BDSM ho čoraz častejšie opisuje ako orientáciu. Sexuológ Charles Moser hovorí o niekoľkých charakteristikách sexuálnej orientácie: je to pretrvávajúca intenzívna sexuálna príťažlivosť, ktorá má skorý nástup (objavuje sa pred pubertou alebo počas nej) a celoživotné trvanie, je relatívne nemenná (pričom orientácia môže byť fluidná, ale zmeny nastávajú prirodzene a nie je možné ju úmyselne zmeniť napr. konverznou terapiou), a jej potláčanie prináša osobné a emocionálne následky (človek má potrebu vyoutovať sa, otvorene “žiť” svoju orientáciu).[38]

Tieto charakteristiky sú typické aj pre BDSM. Záujem o BDSM sa objavuje v mladom veku (väčšinou pred vekom 25 rokov a u približne 10% ľudí už pred vekom 10 rokov[37]) a mnohí kinky ľudia mali prvé BDSM fantázie veľmi skoro (napríklad už v škôlke). Kinky ľudia si tiež často prechádzajú zložitým procesom coming-outu, podobne ako LGBT+ ľudia. [39,40] V LGBT+ BDSM komunitách sa hovorí o takzvanom “druhom coming-oute”, kde sa po zverení so svojou LGBT+ identitou osoba musí zveriť aj so svojím záujmom o BDSM a často zažíva ťažkosti aj zo strany svojho LGBT+ okolia.

BDSM orientácia môže byť pre ľudí dokonca “prednejšia” LGBT+ orientácii. Výmena autority alebo konkrétne aktivity môžu byť dôležitejšie než rodová identita partnerstva. Lesba môže robiť BDSM s gejom, heterosexuálny muž s ďalším mužom… “Bisexuálne” správanie je často bežné aj u osôb, ktoré sa identifikujú monosexuálne (teda ich priťahuje iba jeden rod).41

Spisovateľka Jillian Keenan to napríklad opisuje takto:

Nepriťahujú ma muži alebo ženy ako skupina - priťahujú ma [...] sexuálne dominantní ľudia ako skupina; ich rod je irelevantný. Mnohí kinky ľudia opisujú podobné pocity.42

Patrick Califia, jedno z najväčších mien lesbického BDSM (aj keď je dnes už transrodový muž), zas tvrdil, že keby si mal vybrať, či bude na opustenom ostrove s vanilla lesbou (“dyke”) alebo Leather chlapcom (“leatherboy”), vybral by si chlapca,[43] a hovorí:

Keď som získal viac skúseností v S/M komunite, uvedomil som si, že aj toto je sexualita, ktorá umožňuje ľuďom prekročiť zvyčajne pevné hranice sexuálnej orientácie. Stretol som lesby, ktoré pre peniaze dominovali heterosexuálnych mužov (a sám som to chvíľu robil). Stretol som heterosexuálnych mužov, ktorí [mali sex] s inými mužmi, ak im to ich Panie prikázali. Keďže tieto akty sa odohrávali pod autoritou žien, považovali ich za heterosexuálne správanie. (Stretol som aj veľa bisexuálov, ktorí nepotrebovali žiadne výhovorky).[44]

Orientácia ale nevplýva len na náš sexuálny život, ale na vzťahy celkovo. V niektorých vzťahoch nie je BDSM obmedzené na scénky, a výmena autority je udržiavaná aj v bežnom živote partnerstva. Väčšinou funguje na rôznych “úrovniach” podľa situácie - protokol, podľa ktorého sa submisívne partnerstvo správa v súkromí domova, je odlišný od protokolu okolo kamarátstva, a ten je zas odlišný od protokolu v práci. Súhlas ale zostáva základom - aj vo vzťahoch postavených na úplnej a konštantnej kontrole dominantného partnerstva môže druhá osoba zo vzťahu odísť (má prácu, vlastný bankový účet a iné “záchranné siete” pre prípad, že vzťah skončí).[45]

Dlhodobé BDSM vzťahy sú v mnohom ako všetky ostatné, líšia sa len prejavmi. Aj bežné páry sa napríklad bozkávajú alebo držia za ruky - nie je to pre nich sexuálne, ale súvisí to s ich sexualitou alebo sexuálnou orientáciou. Podobne je to aj pri BDSM vzťahoch - obojok napríklad máva rovnaký význam ako svadobná obrúčka, takže nosiť ho na verejnosti nie je verejný sex, ale jednoducho iba prejav vzťahu medzi dvoma (alebo viacerými) ľuďmi. Oslovenia znázorňujúce a prehlbujúce dynamiku (“Madam”, “Pán”, “otrok”) nemusia byť o nič viac sexuálne ako slová “priateľ”, “partnerstvo”, či “manželka”.

Ako LGBT+ ľudia dobre vieme, aké to je, keď sú naše vzťahy automaticky sexualizované alebo vnímané ako nevhodné a obscénne. Aj preto je dôležité vytvárať v našich komunitách priestor pre BDSM vzťahy.

Na druhú stranu, orientácia nepotrebuje byť súčasťou “hlbších”, dlhodobých vzťahov aby bola dôležitá. Aj pre väčšinu gejov, lesieb, či bisexuálnych osôb je sex súčasťou ich života (pokiaľ nie sú asexuálnx). Pri aromantických osobách môže sex byť aj to jediné alebo hlavné čo ich robí gejom, lesbou, bisexuálnou osobou. Je v poriadku, ak práve sex je to, čo definuje našu identitu. Sex je súčasťou toho, za čo sme utláčanx a za čo bojujeme. Pri snahe ukázať homonegatívnej spoločnosti, že sme viac, než len to, čo robíme v posteli, nesmieme zabudnúť na význam a hodnotu sexu.

Vnímanie BDSM ako orientácie ale nie je u kinky ľudí univerzálne. Predstavuje len jeden z mnohých uhlov pohľadu. Zameriavam sa na tento koncept skôr ako na myšlienku pre aktivizmus a spôsob, ako vysvetliť menej známe významy BDSM. Tak, ako je v LGBT+ komunitách koncept vrodenej orientácie čoraz menej akceptovaný ako univerzálny, tak aj pri BDSM by sme mali hovoriť o rôznych možných pohľadoch a skúsenostiach.

História

Pri LGBT+ BDSM sa najčastejšie stretávame s Leather subkultúrou, alebo “kožeňákmi”. Leather má aj svoju vlajku, ktorú vytvoril Tony DeBlase v roku 1989, čo z nej robí druhú najstaršiu Pride vlajku. Jej dizajn nemá žiadny konkrétny význam - autor vyzýva každx, aby si vytvorilx vlastnú interpretáciu.46

Začiatok tejto subkultúry siaha do konca druhej svetovej vojny v USA. Muži po návrate z vojny začali formovať prvé motorkárske kluby, ktoré im poskytli homosociálny priestor a únik z povojnovej reality. V roku 1953 Marlon Brando vo filme The Wild One vytvoril dnes už známy imidž motorkára v čiernej koži, vymykajúci sa zákonom a spoločenským normám, ktorý sa stal symbolom revolty a novou formou maskulinity, ktorá dala priestor aj radikálnej sexualite.[47,48]

Leather komunity fungovali podľa svojich vlastných pravidiel a noriem. Schopnosti a znalosti sa predávali z človeka na človeka spôsobom založenom na mentorstve, od starších, skúsenejších členov mladším, menej skúseným. Takýmto spôsobom sa udržiavali aj tradície - Lee Harrington vo svojich prednáškach o Leather hovorí o “rodokmeni lásky” (“lineage of love”): “Kto vás naučil milovať? Kto bol milencom milenca vášho milenca?” - vznikala tu bohatá vzťahová kultúra odlišná od väčšinovej - naše vlastné tradičné rodiny.49

V 1954 vznikli v Los Angeles Satyrs, prvý explicitne gejský motorkársky klub, a rýchlo nasledovali ďalšie.[47] Prvý v Európe bol 69 Club v Londýne v roku 1965.[50] Prvý Americký Leather bar bol Gold Coast v Chicagu, ktorý fungoval od roku 1958 a vlastnili ho Chuck Renslow a jeho partner Dom Orejudos (tiež známy ako erotický umelec Etienne).[51] Ešte predtým však existoval Leather bar v hoteli Argos v Amsterdame, už od roku 1955. Prostredie Európskych krajín ako Holandsko, Francúzsko, Nemecko, alebo škandinávske krajiny bolo liberálnejšie než v USA alebo Anglicku. V 60. rokoch sa v gejských časopisoch v týchto krajinách začali objavovať inzeráty spomínajúce kožu alebo SM. Hlavne Dánske časopisy sa šírili aj po iných Európskych krajinách a nachádzali sa v nich preto inzeráty v rôznych jazykoch, oslovujúce mužov v rôznych častiach Európy.[50]

Leather ale neznamenal automaticky sadomasochistické záujmy. Podľa kultúrnej antropologičky Gayle Rubin zahŕňa(l) “gejov, ktorí robia S/M, gejov, ktorí robia fisting, gejov, ktorí sú fetišisti, a gejov, ktorí sú maskulínni a preferujú maskulínnych partnerov”.52

Leather dal homosexualite nový obraz: silný, agresívny, maskulínny, nebezpečný - kontrast k doterajším stereotypom. Jeho rodové významy sú ale rôzne - niektorí sa ním snažia vzdialiť “zženštilosti”, ale pre mnohých je to ako istá forma dragu, prehnaná a hravá, na prvý pohľad kvír - kožeňák pôsobí “viac ako ‘skutočný muž’, než ako by ktorýkoľvek heterosexuálny muž mohol chcieť vyzerať”.[48] Leather zároveň neodmieta vlastnosti typicky vnímané ako feminínne a tvorí komplexný obraz maskulinity. Ukazuje, že aj neha, starostlivosť, láskavosť alebo submisivita môžu byť maskulínne.

V 70. rokoch sa začali v USA formovať prvé SM organizácie. Prvou z nich bola The Eulenspiegel Society (neskôr len TES) v roku 1971. Zaujímavosťou je, že vznikla ako skupina len pre masochistov/tky a sadistov/tky zahrnuli až neskôr.[53] V jej začiatkoch tvorili skoro polovicu organizácie gejovia a objavila sa aj na Prideoch (aj keď v tej dobe sa im ešte nehovorilo Pride - používam ale toto slovo pre väčšiu zrozumiteľnosť).[54] Po TES vznikla The Society of Janus. Založila ju Cynthia Slater kvôli svojej nespokojnosti s vtedajšou SM scénou,[53] ktorá bola menej subkultúrna a menej komunitne orientovaná než Leather, a taktiež nedostatočne politicky zameraná.[55] Organizácia bola otvorená každému so záujmom o SM a snažila sa prepojiť rozličné skupiny - gejov, lesby, heterosexuálne osoby, profesionálne dominy… Society of Janus mala lepší prístup ku sexuálnemu pracovníctvu než TES a sama Slater sa SM venovala aj profesionálne.[53] Členstvo Society of Janus sa tiež zúčastňovalo Prideov, kde čelili problémom kvôli BDSM zameraniu (boli označení ako napr. “teplí nacisti” a ich účasť bola silno kontroverzná).[53,56] Postupne vznikali aj ďalšie zmiešané alebo heterosexuálne organizácie, ale ich účasť bola slabšia a politické aktivity minimálne.[55]

Ženská účasť v Society of Janus bola ale slabá a sexizmus mužských členov predstavoval čoraz väčší problém, čo viedlo k formovaniu čisto ženskej skupiny Cardea, ktorá sa neskôr v roku 1978 odpojila a vznikla lesbická SM organizácia Samois. Medzi jej zakladajúcim členstvom boli aj autor a aktivista Patrick Califia (transrodový muž, ktorý sa vtedy ešte identifikoval ako žena a lesba) a antropologička Gayle Rubin. Dovtedy sa lesby venovali SM buď izolovane, v heterosexuálnych priestoroch (ktoré podporovali istú mieru bisexuality, hlavne u žien), alebo v rámci Leather subkultúry. Väčšina Leather barov neprijímala ženy, aj keď nie vždy ich to odradilo - jedna žena napríklad spomína, ako sa snažila dostať do mužských barov, aj keď to vždy končilo jej vyhodením.[53] Napriek tomu mal ale Leather silný vplyv na lesbické BDSM - mnohé (hlavne butch) lesby opisujú svoj sex ako gejský, ako sex medzi dvoma mužmi.[57] Niektoré Leather lesby dokonca mávali gejský sex s mužmi v akejsi forme rodovej hry.[44] Iné zas vidia svoje BDSM ako úplne odlišné od gejského aj heterosexuálneho.[58]

Lesbické sadomasochistky čelili omnoho horšej diskriminácii a násiliu než ostatné skupiny. Feminizmus v tej dobe bojoval s otázkami sexuality, od pornografie cez SM až po samotnú heterosexualitu. Sadomasochizmus bol vnímaný ako prejav patriarchálneho násilia, opisovaný slovami ako “rakovinový výrastok, ktorý zapustil pevné korene vo väčšine žien [“wimmin”]”[59] a “posilnenie prepojenia sexu a násilia, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou mužsky-definovanej sexuality... to je psychológia, ktorá vedie k znásilneniu a všetkým formám sexuálneho zastrašovania a objektifikácie”.60 Sadomasochistky boli vylučované z lesbických a feministických priestorov, feministické kníhkupectvá odmietali poskytovať ich diela, časopisy odmietali propagovať ich akcie.[53] Ich účasť na Pride bola niektorým organizátorstvom odmietaná na základe zákazu “sexistických zobrazení a zobrazení propagujúcich násilie páchané na ženách”. Čelili aj fyzickému násiliu:

Na Michigan Womyn's Music Festival [Michiganskom ženskom hudobnom festivale] bola jedna žena surovo zbitá za to, že mala na sebe koženú bundu. Iné osoby, medzi nimi Jay Marston, ktorá na festivale predávala svoje kožené výrobky, hlásili bežné obťažovanie vrátane pľuvancov, urážok a slovných vyhrážok. Zatiaľ čo ostatné účastníčky si užívali "erotický lesbický raj" festivalu, BDSM ženy cestovali v skupinkách a organizovali si vlastné bezpečnostné hliadky, aby boli v bezpečí.[55]

Feministický boj proti SM sa výrazne spájal s anti-pornografickým hnutím. BDSM bolo používané ako dôkaz, že všetka pornografia automaticky predstavuje násilie proti ženám. V USA sa anti-porno feministky spájali s konzervatívcami v snahe o cenzúru a zákaz pornografie, často úspešne. Takáto cenzúra mala obrovský dopad nie len na BDSM komunity, ale aj na LGBT+ ľudí.[55] Samois sa dostávala do častého konfliktu s Women Against Violence in Pornography and Media (“Ženy proti násiliu v pornografii a médiách”, skrátene WAVPM). WAVPM malo silné proti-SM a proti-pornografické postoje, ktoré propagovali skreslenými a nepodloženými informáciami.[61]

Táto atmosféra nútila lesbické SM organizácie k oveľa intenzívnejšiemu aktivizmu než heterosexuálne a gejské organizácie. Boli nútené vytvoriť silné argumenty a stratégie, a ich práca položila základy pre budúci aktivizmus. Iné aktivity ale tým pádom museli ísť stranou, čo nevyhovovalo tým, ktoré preferovali “zábavnejšie” aktivity oproti politickým bojom. Vznikali aj debaty ohľadom inklúzie bisexuálnych žien. Toto napätie nakoniec viedlo k rozpadu organizácie v roku 1982.[55]

Samois podporovala vznik ďalších ženských SM organizácií a v čase ich zániku už neboli jedinou. Vznikli napríklad Lesbian Sex Mafia (“Lesbická sex mafia”) a Leather and Lace (“Koža a čipka”).[53]

Gejská SM kultúra v období 70. rokov taktiež rástla. Prvou formálnou Leather organizáciou bol Chicago Hellfire Club (CHC), ktorý sa vyvinul z motorkárskych klubov ako priestor pre tvrdšie BDSM aktivity. Vznikali taktiež nové bary a sex kluby, medzi nimi napríklad Mineshaft v New Yorku alebo fistingový klub Catacombs v San Franciscu, ktorého majiteľ urobil vtedy kontroverzné rozhodnutie a povolil vstup ženám - rozhodnutie, ktoré sa ukázalo ako správne, a vytvorilo naozaj pevnú a unikátnu komunitu.[62] V roku 1972 sa konala prvá Mr Gold Coast súťaž, niečo ako súťaž krásy pre kožeňákov. Neskôr sa z nej vyvinuli súťaže Mr Leather, vrátane medzinárodnej International Mr Leather (skrátene IML), ktoré fungujú dodnes. Začal sa používať hanky code - farebné šatky/vreckovky používané na signalizáciu sexuálnych preferencií. V roku 1975 vyšlo prvé číslo gejského SM porno časopisu Drummer. V 1980 vznikli Gay Male SM Activists (Gejskí SM aktivisti, skrátene GMSMA) so zameraním na aktivizmus, vzdelávanie, a budovanie komunity.[55]

Asi najznámejšie centrum Leather života bolo v San Franciscu - Folsom Street v oblasti South of Market. Známa tiež ako “Miracle Mile” (“Zázraèná míľa”) alebo “The Valley of Kings” (“Údolie kráľov”), lacné nehnute¾nosti a relatívne chabý noèný život v tejto oblasti tvorili ideálne podmienky pre Leather komunitu. Keïže v noci tu bolo prázdno, muži sa nemuseli obávať okolia a prípadnej homofóbie, a industriálny vzh¾ad budov zapadal do estetiky, ktorú h¾adali.[63]

70. roky a začiatky 80. rokov v USA znamenali zmenu vo fungovaní BDSM komunít. Neformálne skupiny a mentorský systém vzdelávania z kinky človeka na kinky človeka vystriedali formálne organizácie so svojimi spôsobmi vzdelávania, informovania, a politického boja. Ľudia sa už nestretávali len v baroch a sex kluboch, ale aj na aktivitách týchto organizácií. Položili základy aktivizmu na ktorých sa neskôr budovalo v 80. a 90. rokoch.

5. Júna 1981 v USA Center for Disease Control (Centrum pre kontrolu chorôb) vydalo správu o piatich prípadoch vzácneho typu zápalu pľúc. Pacienti nemali na pohľad nič spoločné, až na jedno - každý z nich bol gej. O mesiac neskôr New York Times uverejnili článok s titulkom “Vzácna rakovina spozorovaná u 41 homosexuálov”. Lekárstvo po celej krajine zaznamenávalo podobné prípady. Ochorenie dostalo pomenovanie GRID, “s gejmi spojená imunitná nedostatočnosť” (“gay-related immunodeficiency”). Do konca roku 1982 bolo diagnostikovaných viac ako tisíc ľudí, prevažne zo zraniteľných komunít (LGBT+ osoby, ľudia inej ako bielej farby pleti, drogovo závislé osoby a sex pracovníctvo) a stovky z nich zomierali. V Septembri 1982 bola choroba premenovaná z GRID na AIDS - syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti.[64,65]

AIDS zasiahol americké Leather komunity obzvlášť silno. Kinky aktivity bežné v Leather komunitách, ako SM alebo fisting, boli vnímané ako obzvlášť nebezpečné alebo dokonca ako dôvod vzniku a šírenia AIDS. Aj dlho po objavení vírusu HIV a objasnení princípov jeho šírenia pretrvával obraz fistingu ako vysoko rizikovej aktivity. Mestá využívali strach z HIV na zatváranie Leather barov a iných sexuálne zameraných podnikov, iné končili kvôli smrti majiteľstva. Prestavby a gentrifikácia Folsom Street dosiahli vďaka týmto zmenám vrchol a zanikla veľká časť miestnej kultúry.[63] (Folsom Street Fair, najväčšia svetová BDSM/Leather/fetiš akcia, vnikol práve na protest proti tejto gentrifikácii). Paradoxne, práve SM komunity už dlho využívali myšlienku bezpečnejšieho sexu a dokázali prispôsobiť svoje aktivity rizikám. Jeden z prvých manuálov bezpečnejšieho sexu počas AIDS epidémie vytvoril práve profesionálny dominant Richard Berkowitz, keď si uvedomil, že mnohé aktivity, za ktoré mu klienti platili, boli z hľadiska vymieňania telesných tekutín úplne bezpečné.[65] Miesta, kde muži chodili mať sex, boli ideálne na šírenie informácií, rozdávanie kondómov, a podobné spôsoby prevencie - ich zatvorenie spôsobovalo viac škody než úžitku.

AIDS znamenal ohromné straty. Zomierali obrovské množstvá členstva Leather komunít - majiteľstvo komunitných priestorov, vodcovstvo organizácií, ľudia so skúsenosťami a spomienkami, ktoré tvorili Leather kultúru. Po ich smrti ich pôvodné rodiny často vyhadzovali alebo ničili všetko, čo zostalo, čo nejakým spôsobom pripomínalo gejskú alebo Leather kultúru.

Kožené oblečenie a predmety hrajú silnú úlohu v zachovávaní Leather histórie. V etnografickej eseji o Leather komunite v Baltimore[66] respondent opisuje napríklad toto:

Keď si to oblečiete, sú chvíle, keď tam stojím a všetko mi patrí, pretože je to moje, ale moje topánky patrili tomu a tomu, moje nohavice patrili tomu a tomu, ok, kúpil som si opasok, ale moja košeľa patrila tomu a tomu. Nie som sám. Mám na sebe niečo, čo patrilo trom mojim priateľom. Je to opäť pocit histórie a pocit, že cítim ich energiu.

Ďalší respondent hovorí o “zaslúženej”, darovanej koži, odmene za službu nielen dominantným osobám ale aj celej komunite, a spomína význam týchto tradícií v súvislosti s AIDS:

keď AIDS udrel po prvý raz, keď mnohých z nás vyhladil, stratila sa veľká časť našej histórie a vedomostí. Nemáme starších, na ktorých by sme sa mohli obrátiť, stratila sa celá generácia.

Takýmto spôsobom prišli komunity o svoju históriu, o veci, ktoré v tej dobe nikto iný nezachovával a nevnímal ako hodnotné.

AIDS ale priniesol aj novú vlnu aktivizmu. Leather bary pravidelne organizovali fundraisingové akcie a víťazi International Mr Leather začali využívať svoju pozíciu na zbieranie peňazí pre AIDS organizácie a zamerali sa viac na politický boj. International Ms Leather, ženská verzia tejto súťaže, bola politická už od svojho vzniku v 1987. Spoločný aktivizmus gejských a lesbických SM komunít zlepšil ich vzťahy.[56,63]

Na konci 80. rokov začali významnejšie americké BDSM organizácie a aktivistky/aktivisti diskutovať o formovaní národnej organizácie. Na konferencii v Dallase, zameranej na túto otázku, tvorili gejské organizácie cez dve tretiny účastníctva. Zvyšok tvorili hlavne lesbické organizácie a pár zmiešaných. Žiadna heterosexuálna BDSM organizácia sa debát nezúčastnila, a členstvo heterosexuálnych ľudí v takejto národnej organizácii bolo celkovo kontroverznou otázkou - niektorx tvrdili, že heterosexuálnym ľuďom dostatočne nezáležalo na organizovaní a verejnom aktivizme.

Z tejto konferencie vzišla Safe, Sane, Consenting Adults (skrátene SSCA). Politické a osobné nezhody však nakoniec viedli k neúspechu, a SSCA sa spojila s National Leather Association (Národnou Leather asociáciou, skrátene NLA), ktorá sa oficiálne stala pansexuálnou organizáciou. (v kontexte BDSM organizácií a skupín slovo “pansexuálna” znamená taká, ktorá zahŕňa ľudí rôznych sexuálnych orientácií a rodových identít). Napätie medzi jednotlivými skupinami na základe rodu/orientácie pretrvávalo, ale spojenie bolo viac-menej úspešné.[55] NLA sa venovala širokému spektru aktivít: snahe o legislatívne zmeny, šíreniu povedomia o BDSM, budovaniu komunity, fundraisingu, a udržiavaniu histórie a kultúry. Na prelome tisícročia niektoré z jej aktivít vystriedali iné, nové organizácie, ako National Coalition for Sexual Freedom (Národná koalícia pre sexuálnu slobodu) a Leather Archives and Museum (Leather archívy a múzeum). Vznikli napríklad aj International Deaf Leather, pre nepočujúce členstvo Leather komunít (už v roku 1989), a ONYX, pre kožeňákov inej ako bielej farby pleti (v roku 1995)..

90. roky znovu priniesli ešte väčší dôraz na bezpečnosť. Vznikali nové štruktúry a spôsoby šírenia informácií v komunitách. Rozšíril sa koncept “dungeon monitors”, teda osôb dozerajúcich na bezpečnosť a konsenzualitu na BDSM akciách. Pravidlá na týchto akciách boli čoraz prísnejšie a formálnejšie. Vznikali mnohé knihy a manuály o BDSM, významné hlavne pre rastúce množstvo ľudí začínajúcich s BDSM bez komunity alebo niekdajšieho mentorského systému.

Nie všetx to ale vnímali pozitívne. Pravidlá a normy boli používané aj proti konsenzuálnym aktivitám, ktoré boli vnímané ako “príliš” nebezpečné alebo tabu, a nebolo tým rešpektované právo každej osoby samostatne zhodnotiť riziko. Hlavne od mužov z Leather komunít sa objavovali sťažnosti, že SM stratil svoju subverzivitu a anarchickosť, svoje tajomno, a tým aj svoju identitu a erotickú príťažlivosť. Cena spoločenskej akceptácie bola strata sadomasochizmu ako životného štýlu, ktorý spochybňuje spoločenské normy a pravidlá a vytvára nové, radikálne spôsoby vzťahov.[55]

LGBT+ a BDSM história a formovanie identít - porovnanie

Homosexualita a sadomasochizmus ako sexuologické termíny sa začali používať v rovnakom čase, v druhej polovici 19. storočia, keď ich opísal psychiater Richard von Krafft-Ebing v knihe Psychopatia Sexualis (celkovo významnej v sexuológii, hlavne vo výskume sexuálnej patológie). V LGBT+ histórii bol toto obrovský krok, pretože vznikom homosexuality ako psychiatrického pojmu sa z nej stalo niečo, čím človek je, nie len niečo, čo robí. Homosexualita sa stala identitou, nie len aktivitou. Toto ďalej umožnilo vznik politických hnutí a aktivizmu - otvorilo to otázky ako či sa homosexualita dá zmeniť, liečiť, alebo je naopak vrodená a zdravá.[53] Aj u nás, keď išlo o odtrestnenie homosexuality, sa Imrich Matyáš, ktorý sa o to zaslúžil, výrazne odvolával na psychiatrické a sexuologické výskumy, na ľudí ako bol nemecký sexuológ Magnus Hirschfeld.

Pri BDSM sa to ale niekde “zaseklo”. Vlastne sme sa ešte ani úplne nedostali k rozšíreniu myšlienky BDSM ako identity alebo sexuálnej orientácie, nie len aktivity. Sme mladé hnutie. Máme bohatú históriu a rozvinutú kultúru, no politicky stále nie sme tam, kde by sme mohli byť, hlavne pri heterosexuálnom BDSM - LGBT+ kinky ľudia sa viac vnímali ako sexuálnu menšinu, keďže okolo nich už existovalo podobné hnutie, ku ktorému sa mohli pripojiť a inšpirovať sa ním, ale cisrodoví heterosexuálni ľudia to majú ťažšie.

BDSM je vnímané iba ako sexuálne aktivity, bez hlbšieho významu pre účastníctvo, ktoré sa človek môže slobodne rozhodnúť nerobiť bez následkov pre svoje mentálne zdravie. To vedie k pocitu, že diskriminácia voči tejto skupine nie je “skutočná” a nemá potenciál naozaj ublížiť. Nehovoriť o svojej sexualite by malo byť pre kinky ľudí rovnako jednoduché, ako nehovoriť o detailoch svojho sexuálneho života pre vanilla ľudí.

Nevnímanie BDSM ako identity sa odzrkadľuje aj na konverzáciách o inklúzii BDSM a Leather komunít v LGBT+ hnutí a na LGBT+ podujatiach. Najjednoduchšie je porovnať to s asexualitou - možno ste sa už stretli s debatami ohľadom toho, či je asexualita LGBT+ identita (len aby bolo jasné - odpoveď je jednoznačne áno). Na jednej strane sú ľudia, ktorí tvrdia, že asexuálne osoby si zaslúžia miesto v LGBT+ komunitách a sú tiež utláčané na základe sexuálnej orientácie, a na druhej strane tí, ktorí tvrdia, že asexuálne osoby nie sú “dosť utláčané” na to, aby boli súčasťou hnutia, alebo s hnutím nemajú dostatok spoločného. Jednoducho, je tu skupina ľudí, ktorá potrebuje alebo nepotrebuje, zaslúži si alebo nezaslúži, našu podporu - hovoríme o osobitnej skupine, osobitnej identite.

Pri BDSM sú podobné diskusie otázkou sebareprezentácie. Ide o to, či sa LGBT+ komunity majú prezentovať ako “family friendly” alebo ako otvorené sexualite a “radikálnejším” prejavom. BDSM je niečo, čo LGBT+ ľudia robia alebo nerobia. Kým aj toto je dôležitá otázka, nepáči sa mi, že sa nikto nepýta to, čo pri asexualite - čo je alebo nie je našou povinnosťou urobiť pre kinky osoby ako osobitnú skupinu, či má alebo nemá táto skupina medzi nami miesto. Pýtame sa iba ako chceme my, LGBT+ ľudia, pôsobiť na vonkajšiu spoločnosť. Exkludovať BDSM je ako nehrať istý žáner hudby alebo odmietnuť istého sponzora - potreby samotných kinky ľudí nás nezaujímajú.

LGBT+ a BDSM aktivizmus

BDSM história a kultúra má svoj základ v BDSM komunitách. Ako je vidieť z predchádzajúcej sekcie o histórii, už od začiatku BDSM aktivizmu v Amerike boli heterosexuálne organizácie málo politicky aktívne, a veľkú časť práce vykonávali gejské a lesbické organizácie. V Nemecku vznikali gejské SM organizácie ako prvé.[67] LGBT+ ľudia sú kinky častejšie,[68,6] pravdepodobne kvôli otvorenejšiemu prístupu k sexualite v LGBT+ komunitách.

Jay Wiseman, heterosexuálny cisrodový dominant so skúsenosťami v skorých rokoch BDSM aktivizmu, napríklad tvrdí, že v komunitách, s ktorými má skúsenosť, boli heterosexuálni ľudia na začiatku menšinou a pozeralo sa na nich zhora.[69] Napísal aj predslov ku knihe určenej pre heterosexuálne submisívne ženy, kde hovorí, aká hodnotná táto kniha je, pretože existuje tak málo zdrojov o BDSM pre heterosexuálnych ľudí.[70] Tento pohľad by som určite bral s rezervou, keďže jeho pocit diskriminácie môže súvisieť s tým, že ako biely, cisrodový, heterosexuálny muž je zvyknutý mať v spoločnosti vyššiu pozíciu, no jeho perspektíva je napriek tomu nesmierne zaujímavá. Lee Harrington, ktorý vzdeláva o kinky a Leather témach, tiež hovorí o heterosexuálnych osobách, ktoré v LGBT+ BDSM komunitách získavali informácie a podporu, ktorú inde nenašli.[49]

Aktivizmus a otvorený boj za práva kinky ľudí bol a je oveľa aktívnejší v LGBT+ komunitách. Samozrejme, individuálne kinky osoby môžu a nemusia byť LGBT+, no ako hnutia ideme ruka v ruke - LGBT+ a BDSM aktivizmus sú sestry.

Naopak to tiež platí - BDSM komunity vždy prejavovali silnú podporu LGBT+ hnutiu. “Matka Prideu” Brenda Howard (organizátorka Christopher Street Liberation Day March, sprievodu za práva LGBT+ osôb mesiac po Stonewalle) bola bisexuálna kinky žena a pochodovala v Leather sekciách sprievodov. SM komunity poskytovali LGBT komunitám dobrovoľnícku prácu a financie. V New York City sa napríklad každoročne konal Leather Pride Night, fundraising, ktorý prispieval značné časti peňazí potrebných na organizovanie Pride akcií. Leather organizácie zbierali desiatky tisíc dolárov pre LGBT+ organizácie. Avšak stále to neviedlo k ich úplnej akceptácii - museli si “kupovať” inklúziu vo vlastných komunitách. LGBT+ spravodajstvo taktiež často prehliadalo alebo ignorovalo násilie, ktoré zažívali ľudia v SM komunitách, a útoky na Leather bary a iné komunitné priestory - podobne ako väčšinové spravodajstvo ignorovalo útoky na LGBT+ ľudí a priestory.[56] V roku 1991 napríklad polícia vtrhla na súkromnú BDSM akciu v Bostone, kde prehľadali priestory a zatkli niekoľko ľudí, pričom ich nazývali pojmami ako “buzeranti” a “skurvení prenášači AIDS”. Vraj sa to ale “nezdal byť gejský a lesbický problém”.[47]

Vylučovanie kinky ľudí z hnutia šlo ruka v ruke aj s vylučovaním dragu a transrodových ľudí. Lesby a gejovia sa snažili vyzerať ako “normálni” ľudia, ktorí zapadnú do heterosexuálnej spoločnosti a jej represívnych noriem. Na demonštráciách 60. rokoch v USA fungovali prísne pravidlá správania a obliekania - lesby a gejovia museli pochodovať potichu, v pravidelnom rade, muži v sakách a kravatách a ženy v šatách. Transrodoví ľudia neboli súčasťou demonštrácií.[56]

Sťažnosti na otvorenú sexualitu sa ale objavovali aj po Stonewalle. V roku 1977 sa počas konzervatívnej kampane Save Our Children (Zachráňte naše deti), ktorej cieľom bol zákaz LGBT+ učiteľstva na školách, v LGBT+ novinách objavili aj takéto vyjadrenia:

Nebojujeme za právo na cross-dressing, ale najväčší boj o slobodnú existenciu v komunite. Nepredvádzajme sa tento rok svojím vzdorom ale predveďme svoju normálnosť.[71]

Hovoriť o boji o slobodnú existenciu a urgovať pri tom ľudí, aby sa neobliekali tak, ako im je príjemné, a potláčali svoju individualitu, mi pripadá veľmi ironické. Tento muž okrem iného spomenul aj svojho čierneho kamaráta, ktorý vraj “nikdy nežiadal, aby ho ľudia rešpektovali, jednoducho si to zaslúžil”, a žiadal podobný prístup.

Takýchto vyjadrení bolo veľa. V časopise Bay Area Reporter v roku 1978 jeden muž napríklad navrhoval mávanie Americkými vlajkami a sprievody veteránov v uniformách, a napísal:

Musíme bojovať proti útoku podľa ich pravidiel. Musíme predviesť najväčšie predstavenie Čisto Amerických Chlapcov a Dievčat aké sa kedy uskutočnilo na gejskom podujatí. Musíme “hrať hru podľa ich pravidiel”, kým nám nezabezpečia naše práva. Vyzývam k zdržanlivosti!!![72]

Dôvodom takýchto sťažností boli okrem iného aj drag a transrodovosť. Prekračovanie rodových rolí a cisnormativity narúšalo obraz, ktorý sa cisrodoví gejovia a lesby snažili prezentovať - obraz bežných, rodovo konformných ľudí, túžiacich po tradičných rodinách, v tradičnom oblečení, s tradičnou prácou a tradičnými záujmami.

Predstava, že ak skryjeme alebo sa zbavíme dostatočnej časti komunity, získame konečne akceptáciu, je ale mýtus. Cisheteronormatívna patriarchálna predstava “správnej” sexuality je neskutočne úzka a požiadavky na nás sa budú len zužovať, až kým nám nič nezostane. Aj teraz sa trans-exkludujúce radikálne feministky snažia vytvoriť “LGB” hnutie bez transrodových ľudí, a ďalšx sa snažia už len o lesbické a gejské hnutie, bez bisexuálnych osôb. Jedna, podľa môjho názoru veľmi výstižná, reakcia na toto dianie tvrdí, že veľa LGBT+ ľudí si myslí, že koncept sexuálnej deviácie bol vymyslený, aby opísal niekoho iného, a aplikovaný na nich/ne iba omylom.73 Mnohí LGBT+ ľudia sú presvedčení, že existuje sexuálne správanie, ktoré je skutočne deviantné a skutočne choré a myslia - teda myslíme si (keďže aj ja som LGBT+ človek a nemienim sa tváriť, že som takto nikdy nerozmýšľal), že ak prednesieme dostatočné množstvo dôkazov, že my do tejto kategórie nepatríme, pričom obviníme čo najviac iných skupín, ktoré do nej podľa nás spadajú, a týchto skupín sa zbavíme a čo najhlasnejšie ich vyženieme z našich priestorov, našich komunít, a nášho aktivizmu, vtedy konečne presvedčíme homonegatívnu spoločnosť, že sme na ich strane, a dostane sa nám miesta pri moci. Realitou však je, že pre homonegatívnych ľudí budeme vždy tiež sexuálnym deviantstvom.

Mnohé LGBT+ osoby tvrdia, že nemajú problém s kinkom ako takým, ale obávajú sa, že bude kink zneužitý na potvrdenie negatívnych stereotypov o LGBT+ ľuďoch. Čo si ale neuvedomujú je, že homonegativistom nezáleží na tom, čo skutočne robíme. Majú vlastnú predstavu o našej sexualite, ktorá je podľa nich perverzná, chorá, a nebezpečná, hlavne pre deti. Dôkazy vezmú kdekoľvek, alebo si ich vymyslia. Fotografie, ktoré kolujú po internete, kde je vraj zobrazené BDSM a verejný sex na Prideoch, sú často odfotené na iných, kink-špecifických akciách, ktoré sú aj pre cisrodových, heterosexuálnych kinky ľudí (ako je napríklad Folsom Street Fair v San Franciscu alebo Folsom Europe v Berlíne). V Amerike napríklad v 80. rokoch vznikol “dokumentárny film” s názvom Gay Power/Gay Politics, ktorý využil nahrávky z heterosexuálneho BDSM podniku aby vykreslil gejov ako násilných a nebezpečných.[55,56] Aj úplne obyčajné a nesexuálne situácie, ako drag vystúpenia alebo vzdelávanie o LGBT+ identitách na školách, bývajú vytrhnuté z kontextu a použité ako “dôkazy” proti LGBT+ ľuďom. Keď nás vnímajú ako nebezpečných úchylov, všetko, čo urobíme, bude nebezpečné a úchylné. Tento citát z roku 1994, komentujúci strach, že konzervatívny politik a hlava kresťanského mediálneho vysielania Pat Robertson zneužije nahrávky Leather sekcie Prideu, to podľa mňa vystihuje dokonale:

No tak, ľudia, keby sme nosili Brooks Brothers obleky, vykreslil by nás ako tých buzerantov snažiacich sa vyzerať normálne, aby sme mali ľahší prístup k ich deťom. Nech ide do piče! Nemusíme žiť v strachu z našich nepriateľov.[74]

Ale čo súhlas?

Nie každý argument proti BDSM sa ale týka sebareprezentácie. Konsenzualita by mala byť základom BDSM, a preto sa aj medzi kinky ľuďmi objavuje otázka súhlasu - nenarúša BDSM na verejnosti súhlas okolia?

Moja odpoveď je: súhlas s čím? Väčšina prejavov BDSM na Prideoch nesiaha ďalej než štýl obliekania, ktorý nie je o nič viac sexualizovaný než to, čo sa nosí aj inde - hlavne v dnešnej dobe, kedy sa symboly BDSM stali bežnou módou. Neexistuje spôsob, ako spoľahlivo určiť, či je nejaké oblečenie pre niekoho sexuálne. Fetišov je také množstvo, že ak by sme chceli zakázať akékoľvek sexuálne vzrušujúce oblečenie, museli by sme všetx chodiť nahx. Keď vidíme napríklad človeka v obojku, nedokážeme posúdiť, či ide o niečo sexuálne, niečo s hlbokým významom, alebo len módny doplnok. Rozdiel je často len v tom, kto ho má na sebe - tínedžerka v obojku si od konzervatívcov vyslúži možno tak prekrútenie očami a komentár o bláznivej mládeži. Dospelý gej v tom istom oblečení môže ale byť označený za úchyla alebo pedofila. Prísnejšia kontrola nás neochráni - akékoľvek pravidlá budú použité len proti nám.

Niektorí transnegatívni ľudia si myslia, že transrodovosť je tiež len sexuálna úchylka, a chceli by ju na základe tejto myšlienky zakázať. Skutočne však existujú ľudia s feminizačným (alebo maskulinizačným) fetišom - ako chceme spoznať rozdiel? Ako rozlíšime “naozajstných” trans ľudí? Budeme vyžadovať psychologické testy? Potvrdenia lekára? Životopis? To od nás chce štát už teraz - pridáme sa snáď na jeho stranu, začneme využívať jeho nástroje?

Navyše, sexualizované oblečenie nosia aj vanilla ľudia. Zakážeme krátke sukne? Odhalené ramená? Hlboké výstrihy? Nemôžeme regulovať obliekanie na základe toho, čo si z vonku myslíme, že je alebo nie je sexuálne.

Alebo ak nie oblečenie, regulujme aktivity. Ako ale zistíme, čo je pre účastníctvo sexuálna scénka, a čo je len prejavom ich vzťahu? Je pomerne veľká pravdepodobnosť, že osoba, ktorá na Pride ťahá svoje partnerstvo na vôdzke, nepredvádza scénku, ale len spôsob, ako ich vzťah funguje každodenne - alebo by fungoval, ak by to spoločnosť umožňovala. Práve na Pride majú takéto osoby možnosť sebavyjadrenia a autentickosti. Predpokladať, že každý prejav BDSM vzťahu je automaticky sexuálny, je to isté, ako to robiť pri vzťahoch ľudí rovnakého rodu - ako tvrdiť, že dve ženy držiace sa za ruky sú obscénne a dávajú najavo, čo robia v posteli.

Myslime na deti?

Ďalším častým argumentom je prítomnosť detí na Prideoch a obavy, že budú vystavené sexualite. BDSM je ale špecifické v tom, že jeho sexuálny význam, aj keď je prítomný, nebýva na prvý pohľad viditeľný. Typické oblečenie telo skôr zakrýva než odhaľuje a genitálie bývajú druhoradé (ak sú vôbec súčasťou aktivít).

Človek, ktorý nevie, že BDSM býva sexuálne a neočakáva tento význam, ho jednoducho nevidí. BDSM, a hlavne tie jeho prejavy, ktoré môžeme zažiť na Prideoch a inde na verejnosti, tým pádom nijak neriskuje, že by deti konfrontovalo so sexom skôr, než na to budú pripravené. Buď sú vo veku, keď o sexe ešte nevedia, a tým pádom im BDSM môžeme vysvetliť len jeho nesexuálnymi významami (ako hru, kostýmy, atď.), alebo sú vo vyššom veku, kedy už o sexe vedia, a nebude to pre ne teda nič nové.

Hlavne v druhom prípade je dôležité pripomenúť, že existujú aj kinky deti. Pre kinky mládež môže byť oslobodzujúce a uisťujúce vidieť dospelých kinky ľudí, podobne ako je pre LGBT+ mládež pozitívne vidieť dospelých LGBT+ ľudí. Ukazuje im to, že ich sexualita je zdravá a pozitívna, že nie sú samx a existujú ďalší ľudia ako onx, že majú budúcnosť. Nemali by sme podceňovať význam takýchto interakcií.

Záver

Nie každx, kto je kinky, je LGBT+. BDSM je ale špecifická sexuálna menšina, ktorej história a ktorej problémy úzko súvisia s históriou a problémami LGBT+ ľudí. Nášmu hnutiu môže len pomôcť, ak svoje ciele rozšíri na pomoc všetkým osobám utláčaným na základe svojej sexuality a bude bojovať za skutočnú sexuálnu slobodu. Je nutné naďalej budovať vzťahy s ľuďmi praktizujúcimi BDSM, zdieľať skúsenosti, a budovať tak silnejšie a pestrejšie hnutie. Máme sa toho ešte veľa čo učiť, no dobrou správou je, že začať vieme aj hneď teraz - vyzývam vás, aby ste sa zapojili. Nabudúce, keď si vo svojom okolí všimnete kinknegatívne postoje, poukážte na ne a uveďte nesprávne predstavy na pravú mieru. Ak máte vo svojom okolí kinky osobu, podporte ju, keď otvorene hovorí o svojej sexualite. Nikdy sa neprestaňte vzdelávať.

Použitá literatúra

1. William A. Rossi, The Sex Life of the Foot and Shoe
2. Lisa Downing, Beyond Safety: Erotic Asphyxiation and the Limits of SM Discourse, v Darren Langridge & Meg Barker (eds.), Safe, Sane and Consensual: Contemporary Perspectives on Sadomasochism
3. Dulcinea Pitagora (2017), No Pain, No Gain? Therapeutic and Relational Benefits of Subspace in BDSM Contexts
4. Eva Jozífková (2013), Sadomasochistický sex: Rozdíl mezi „zdravým“ BDSM a násilím v sexu a v partnerském vztahu
5. Samuel S. Janus, Cynthia L. Janus (1993), The Janus report on sexual behavior
6. Ashley Brown, Edward D. Barker & Qazi Rahman (2020), A Systematic Scoping Review of the Prevalence, Etiological, Psychological, and Interpersonal Factors Associated with BDSM
7. Juliet Richters et al. (2008), Demographic and Psychosocial Features of Participants in Bondage and Discipline, “Sadomasochism” or Dominance and Submission (BDSM): Data from a National Survey
8. Emma L. Turley, Surya Monro & Nigel King (2017), Adventures of pleasure: conceptualising consensual bondage, discipline, dominance and submission, and sadism and masochism as a form of adult play
9. Sandra Kamping et al. (2016), Contextual modulation of pain in masochists: involvement of the parietal operculum and insula
10. Geoff Mains, Urban Aboriginals: A Celebration of Leathersexuality
11. Frédérike Labercque et al. (2020), What Is So Appealing About Being Spanked, Flogged, Dominated, or Restrained? Answers from Practitioners of Sexual Masochism/Submission
12. James K. Ambler et al. (2016), Consensual BDSM Facilitates Role-Specific Altered States of Consciousness: A Preliminary Study
13. Arne Dietrich (2003), Functional neuroanatomy of altered states of consciousness: The transient hypofrontality hypothesis
14. John & Libby Warren, The (New and Improved) Loving Dominant
15. Dossie Easton, Janet W. Hardy, The New Topping Book
16. Cory J. Cascalheira et al. (2021), Curative kink: survivors of early abuse transform trauma through BDSM
17. Corie Hammers (2014), Corporeality, Sadomasochism and Sexual Trauma
18. Corie Hammers (2018), Reworking Trauma through BDSM
19. Alana Schuerwegen et al. (2020), A Survey Study Investigating Stigma towards BDSM in the General Population and Self-Stigmatization among BDSM Practitioners
20. Ashley A. Hansen-Brown & Sabrina E. Jefferson (2022), Perception of and stigma toward BDSM practitioners
21. Medzinárodná klasifikácia chorôb s účinnosťou k 01. 01. 2024
22. World Health Organisation (2022), International Classification of Diseases, Eleventh Revision, dostupné v angličtine a v češtine
23. Richard B. Krueger et al. (2015), Proposal for Paraphilic Disorders in the International Classification of Diseases and Related Health Problems, Eleventh Revision (ICD-11)
24. Geoffrey M. Reed et al. (2016), Disorders related to sexuality and gender identity in the ICD-11: revising the ICD-10 classification based on current scientific evidence, best clinical practices, and human rights considerations
25. Keely Kolmes, Wendy Stock & Charles Moser (2006), Investigating Bias in Psychotherapy with BDSM Clients
26. Richard A. Sprott et al. (2021), Rates of Injury and Healthcare Utilization for Kink-Identified Patients
27. Robert B. Ridinger, Negotiating Limits: The Legal Status of SM in the United States v Peggy J. Kleinplatz & Charles Moser (eds.), Sadomasochism: Powerful Pleasures
28. Michael Flanagan, BARchive: When ‘Drummer‘ Came to Town, v The Bay Area Reporter
29. Drummer, číslo 6, Máj 1976
30. Drummer, číslo 7, Jún 1976
31. Chris White, The Spanner Trials and the Changing Law on Sadomasochism in the UK, v Peggy J. Kleinplatz & Charles Moser (eds.), Sadomasochism: Powerful Pleasures
32. Patrick Califia, Why the Police in Attleboro Need to Be Paddled, v Patrick Califia, Speaking Sex to Power: The Politics of Queer Sex
33. Eugene Volokh, No constitutional right to engage in consensual BDSM sex, v The Washington Post
34. Marty Klein, SM (Sadomasochistic) Interests as an Issue in a Child Custody Proceeding, v Peggy J. Kleinplatz & Charles Moser (eds.), Sadomasochism: Powerful Pleasures
35. Kink Clinical Practice Guidelines Project (2019), Clinical Practice Guidelines for Working with People with Kink Interests
36. National Coalition for Sexual Freedom
37. Charles Moser (2015), Defining Sexual Orientation
38. Richard A. Sprott & D J Williams (2019), Is BDSM a Sexual Orientation or Serious Leisure?
39. Tanya Bezreh, Thomas S. Weinberg & Timothy Edgar (2012), BDSM Disclosure and Stigma Management: Identifying Opportunities for Sex Education
40. Caroline Shahbaz & Peter Chirinos, Becoming a Kink Aware Therapist
41. Brandy Lin Simula (2012), Does Bisexuality ‘Undo’ Gender? Gender, Sexuality, and Bisexual Behavior Among BDSM Participants
42. Jillian Keenan, Is Kink a Sexual Orientation?
43. Patrick Califia, Layers of the Onion, Spokes of the Wheel, v Patrick Califia, Speaking Sex to Power: The Politics of Queer Sex
44. Patrick Califia, Gay Men, Lesbians, and Sex: Doing it Together
45. Peter L. Dancer, Peggy J. Kleinplatz & Charles Moser, 24/7 SM Slavery, v Peggy J. Kleinplatz & Charles Moser (eds.), Sadomasochism: Powerful Pleasures
46. Leather Archives and Museum, The Leather Pride Flag
47. Mark Thompson, Introduction, v Mark Thompson (ed.), Leatherfolk: Radical Sex, People, Politics, and Practice
48. Amber R. Clifford-Napoleone, Queerness in Heavy Metal Music: Metal Bent
49. Lee Harrington, What’s Leather Got to Do With It? Leather Identity, Fetish, Sex and Soul, prezentované 10. 1. 2024 pre Wicked Grounds
50. Gay Leather Fetish History
51. Leatherpedia, Chuck Renslow
52. Judith Butler & Gayle Rubin, Sexual Traffic, v Gayle Rubin, Deviations: A Gayle Rubin Reader
53. Rostom Mesli & Gayle Rubin, SM Politics, SM Communities in the United States, v David Paternotte, Manon Tremblay (eds.), The Ashgate Research Companion to Lesbian and Gay Activism
54. Alex Pitagora, The Eulenspiegel Society, v Manhattan Alternative
55. Stephen K. Stein, Sadomasochism and the BDSM Community in the United States: Kinky People Unite
56. Kyle Kingsbury, A History of Leather at Pride, 1965-1995
57. Julia Creet, Lesbian Sex/Gay Sex: What’s the Difference?
58. Juicy Lucy, If I Ask You to Tie Me Up, Will You Still Want to Love Me?, v SAMOIS (eds.), Coming to Power: Writings and Graphics on Lesbian S/M
59. Vivienne Walker-Crawford, The Saga of Sadie O. Massey, v Robin Ruth Linden et al. (eds.), Against Sadomasochism: A Radical Feminist Analysis
60. BMR kolektív, Struggle, v Big Mama Rag, citované v Kyle Kingsbury, A History of Leather at Pride, 1965-1995
61. Patrick Califia, A Personal View of the History of the Lesbian S/M Community and Movement in San Francisco, v SAMOIS (eds.), Coming to Power: Writings and Graphics on Lesbian S/M
62. Gayle Rubin, The Catacombs: A Temple of the Butthole, v Mark Thompson (ed.), Leatherfolk: Radical Sex, People, Politics, and Practice
63. Gayle Rubin, Elegy for the Valley of Kings: AIDS and the leather community in San Francisco, v Martin P. Levine, Peter M. Nardi & John H Gangon, In Changing Times: Gay Men and Lesbians Encounter HIV/AIDS
64. Cathy Olufs, The AIDS Time Line: 20 Years, 20 Drugs, 20 Million Deaths; No Cure in Sight, v Women Alive
65. David France, How to Survive a Plague: The Inside Story of How Citizens and Science Tamed AIDS
66. Niels Van Doorn (2015), The fabric of our memories: Leather, kinship, and queer material history
67. SM International, v Peggy J. Kleinplatz & Charles Moser (eds.), Sadomasochism: Powerful Pleasures
68. Lien Holvoet et al. (2017), Fifty Shades of Belgian Gray: The Prevalence of BDSM Related Fantasies and Activities in the General Population
69. Jay Wiseman, An Essay About “The Old Days”
70. Jay Wiseman, predslov ku Kacie Cunningham, Conquer Me: Girl-to-girl wisdom about fulfilling your submissive desires
71. Scott Wesley Conover, citovaný v Kyle Kingsbury, A History of Leather at Pride, 1965-1995
72. Rick L. Manning, citovaný v Kyle Kingsbury, A History of Leather at Pride, 1965-1995
73. Toto bol príspevok na tumblri, ktorý som videl už veľmi dávno a bohužiaľ sa mi ho nepodarilo znova nájsť, ale výrazne formoval moje myšlienky o tejto téme. Ak ho niekedy nájdete, prípadne viete meno autorstva, určite mi dajte vedieť.
74. Irwin Kane, citovaný v Kyle Kingsbury, A History of Leather at Pride, 1965-1995